V našom zdravotnom stredisku, nám vytvorili recepciu. A to preto, aby každý nemusel pobehovať hore – dolu a hneď sa dostal tam kam potrebuje. Slečna čo ma privítala, sa ani neráčila pozdraviť, tak som jej s úsmevom poprial dobre ráno. Pozrela na mňa, odložila pilník na nechty, vypýtala si kartičku poistenca. Spýtala sa. A to doslova, že načo som prišiel. Pravdu povediac ma to trošku zarazilo, vytiahol som kartičku a oznámil som jej, že idem k lekárovi. Niečo napísala na klávesnici. Vrátila mi kartičku a poslala ma sadnúť do čakárne. Nič viac ani menej som sa nedozvedel a ani netuším načo jej kartička bola. Bolo 7:20, keď som sa usadil. Nebol som si istý, kedyže ambulanciu otvárajú, keďže u nás máme dvoch praktických lekárov a je jedno ku komu idete. Tak som zvedavo kukol na ordinačné hodiny. Pán doktor od ôsmej a pani doktorka od pol ôsmej. Hovorím si aká paráda, som tu prvý a za desať minút môžem isť dnu. Ak tušíte zradu tak tušíte správne...
Je pol ôsmej, nikoho nikde. Je 7:45 a stále nikoho nikde. O desať osem sa zjavila celkom pekná sestrička, popriala dobre ráno a tak ako prišla aj zmizla za dverami. Ručičky v čakárni sa blížia k ôsmej hodine, otvoria sa dvere a sestrička si opäť pýta kartičku poistenca. Dúfal som, že ju už potrebovať nebudem, ale mýlil som sa. Tak som opäť musel vytiahnuť peňaženku a legitimovať sa mojou zdravotnou poisťovňou. Našla moju kartu a keďže už odbilo osem hodín tak som očakával, že už by ma pán doktor mohol aj prijať. Opäť omyl. Pán doktor totiž práve v tej chvíli ešte len prišiel do práce a tak mi nezostalo nič iné iba sa vrátiť do čakárne a opäť čakať...
Aj keď viem že počúvať za dverami sa nepatrí. Vypočul som si ako sestrička predala auto cez inzerát za výhodnú cenu 15 000 eur. O štvrť na deväť som si vypočul otázku, či na ôsmu je niekto objednaný. Už som nad tým ani ďalej nerozmýšľal lebo by mi asi stúpol krvný tlak... . A tak presne po hodine od môjho príchodu na recepciu zdravotného strediska sa otvorili dvere a doktor osobne ma pozval dnu. Spýtal sa ma ako sa volám a že zo stolíka si mám zobrať svoju kartu. Utrúsil som poznámku, že sa cítim ako v samoobsluhe, po ktorej sme sa všetci traja veselo zasmiali a pripomenul mi, že som zabudol za sebou zavrieť dvere. Sadol som si konečne v tak očakávanej izbe lekára a po minúte ticha nasledovala otázka: Čo máte pán Židek, načo ste prišli. Tento krát sa mi už spravilo zle. Viete ako keď mate pocit vracania, ale nemáte vracať z čoho. Po tom čo som oznámil, že mám vysoké teploty a ťažko sa mi prehĺta (mne bolo jasné, že mám angínu) zrazu nasledovala otázka, ktorú som nečakal. Prečo ste neboli na pohotovosti? Tak tu som už kapituloval cítil som sa ako posledný žobrák a mal som chuť kričať. Následne som už len s úsmevom odpovedal, že som myslel, že ma to prejde. Pocit viny som síce mal, ale takéto šplechnutie do tvare som nečakal. Nasledovalo však toto. Sadnite si na posteľ pozrieme sa do hrdla. Usadil som sa otvoril ústa, zacítil na jazyku známe drievko a po desiatich sekundách bolo hotovo. Diagnóza stanovená J03 – akútny zapáľ mandlí. Nič viac nebolo, už po tretí krát som zostal zaskočený... Žiadne vyzlečte sa do pol pása popočúvam vás. Žiadny výter z hrdla proste nič. Nenasledovalo nič, len otázka chcete isť na PN? V šoku som odpovedal, že áno. Ani som sa nenazdal a už som sedel u sestričky, ktorá mi vypísala recept na penicilín a papiere na pn. Nezabudla mi pripomenúť, aby som sa zastavil na recepcii a dohodol čas na kontrolu... Celá ceremónia u lekára trvala asi 8 min. Z tej rýchlosti akou som sa z ambulancie dostal sa mi mierne zatočila hlava. Čakal som hodinu na 8minút u lekára a to som bol prvý na rade...
Na záver sa pýtam už len sám seba. Prečo neordinoval druhý lekár o pol ôsmej? Ak ordinovať nemal. Prečo o tom nebol vyvesený žiadny oznam. Postupoval lekár správne, pri určení diagnózy? Nemal mi lekár dať informácie o nasledujúcej liečbe? Načo nám je na stredisku recepcia a zbytočne platený človek? Musí lekár dodržiavať ordinačné hodiny? Načo a pre koho vlastne platím zdravotné odvody?
